Musíme preskúmať seba, to, čo som, to, čo myslí, cíti a koná. Tak získame veľké znalosti.
Všade okolo sú krásne teórie, ktoré sa nám páčia a ktoré nás priťahujú. Avšak sú nám k ničomu, pokiaľ nepoznáme sami seba.
Je iste fascinujúce študovať astronómiu alebo sa baviť čítaním vážne literatúry.
Avšak je ironické byť vzdelaný a pritom nevedieť nič sám o sebe, o svojom "ja", o svojej ľudskej osobnosti.
Každý si môže myslieť, čo chce. Subjektívne uvažovanie "zvieraťa s intelektom" - mylne nazývaného ľudskou bytosťou - zvládne úplne čokoľvek. Dokáže z komára urobiť somára rovnako tak ako zo somára urobiť komára. Je mnoho intelektuálov, ktorí sa hrajú s racionalizmom, ale k čomu to je vo svojom dôsledku dobré?
Byť učený neznamená byť múdry. Učených neznalcov je ako húb po daždi. Nielenže nevedia, ale oni dokonca ani nevedia, že nevedia.
Učení neznalci sú všetci tí, čo si myslia, že poznajú všetko a pritom nepoznajú ani sami seba.
Pokojne by sme mohli vymýšľať o psychologickom ja veľa krásnych teórií, ale o to nám v tejto kapitole nejde.
Musíme sa poznať priamo, takí akí sme, bez obalu a na rovinu.
To je možné iba vtedy, ak sa pozorujeme v každom okamihu, v každej chvíli.
Nejde o to vidieť sa cez predstavy, ktoré o sebe máme, alebo skrze intelektuálne špekulácie o tom, akí sme.
Ide o to sa vidieť priamo takí, akí sme. Jedine tak o sebe získame skutočné znalosti.
Hoci sa to zdá neuveriteľné, tak o sebe máme mnoho ilúzií.
To, čo si myslíme, že máme, tak nemáme, a to, čo si myslíme, že nemáme, tak máme.
Vytvorili sme si o sebe falošné predstavy, a preto musíme vykonať inventúru a zistiť, čoho máme príliš a čo nám naopak chýba.
Myslíme si, že máme niektoré dobré vlastnosti, ktoré v skutočnosti nemáme. Ale rovnako tak určite máme cnosti, o ktorých ani nevieme.
Sme v spánku, v nevedomí, a to je veľmi vážne. Bohužiaľ si o sebe myslíme len to najlepšie a nemáme ani páru o tom, že spíme.
Sväté písma neustále hovoria o tom, že sa treba zobudiť, ale neposkytujú systém, ktorý by k prebudeniu viedol.
Ale najhoršie zo všetkého je, že mnoho ľudí, čo číta Sväté písma, si ani neuvedomuje, že spia.
Každý si myslí, že sa pozná a nemá ani tušenie o tom, že existuje náuka o mnohých "ja".
V skutočnosti je v každej osobe mnoho "ja". Ja je vždy tvorené mnohými inými ja.
Tým chceme povedať, že vo vnútri nás je veľa "ja" a nie len jedno, ako predpokladajú učení neznalci.
Popierať, že vo vnútri máme veľa rôznych "ja", znamená klamať sám seba. Vlastne je úplne absurdné ignorovať vnútorné rozpory, ktoré každý z nás má.
"Ja si chcem čítať noviny", povie intelektuálnu ja. "Do čerta s čítaním", povie pohybové ja, "Ja chcem ísť na bicykli". "Zabudni na to", kričí tretie ego, "ja chcem jesť, som hladný!".
Ak by sme mohli sami seba vidieť psychologicky v zrkadle takí, akí naozaj sme, tak by sme sa mohli presvedčiť o tom, že nie som jeden, ale mnoho.
Ľudská osobnosť je len bábka ovládaná neviditeľnými nitkami.
Ego, ktoré prisahá večnú lásku gnóze, je neskôr nahradené iným egom, ktoré nemá s prísahou nič spoločné. Potom taký jedinec gnózu opustí.
"Ja", čo prisahá večnú lásku jednej žene, je neskôr nahradené iným, ktoré s prísahou nemá nič spoločné. Potom sa taký muž zamiluje do inej ženy a jeho prísaha spadne ako domček z kariet.
Zviera s intelektom, mylne nazývané ľudskou bytosťou, je ako dom, v ktorom žije mnoho ľudí.
Mnoho "ja" sa nikdy nemôže na ničom zhodnúť, v dome vládne chaos. Každé ego sa háda s ostatnými a bojujú o nadvládu. Keď sa jednému podarí ovládnuť hlavné centrá organického stroja (človeka), tak sa cíti jedinečne, ako kráľ. Ale nakoniec je rovnako zvrhnutý.
Keď sa na veci pozeráme z tohto uhla, tak dospejeme k logickému záveru, že "cicavec s intelektom" nemá skutočný zmysel pre zodpovednosť.
To, čo stroj hovorí alebo robí, záleží výlučne na tom, ktoré ego ho momentálne kontroluje.
Je napísané, že Ježiš z Nazaretu vyhnal sedem démonov, sedem "ja", z tela Márie Magdalény. Toto predstavuje sedem hlavných hriechov.
Je zrejmé, že každý z týchto siedmich démonov je vodcom légie. A preto môžeme dospieť k prirodzenému záveru, že vnútorný Kristus bol schopný vypudiť tisíce rôznych ja z tela Márie Magdalény.
Ak o tomto budeme uvažovať, tak si jednoducho vyvodíme, že jediná hodnotná časť v nás je Esencia, ktorá je však bohužiaľ uväznená všetkými tými rôznymi "ja".
Nanešťastie je Esencia vždy obmedzená vo svojej činnosti práve kvôli svojmu uväzneniu.
Je nesporné, že Esencia čiže vedomie v nás hlboko spí.
Táto kapitola je z knihy "Veľká vzbura," napísaná Samaelom Aun Weorom