Predstava a skutočnosť

Kto alebo čo môže zaručiť, že sa predstava a skutočnosť zhodujú?

Predstava je jedna vec a skutočnosť je vec druhá.

Máme tendenciu preceňovať svoje vlastné predstavy. Je takmer nemožné, aby skutočnosť úplne zodpovedala predstave. Avšak myseľ, hypnotizovaná svojimi vlastnými predstavami, si vždy myslí, že predstava a skutočnosť je to isté.

Akýkoľvek psychologický proces, bezchybne logicky postavený, má svojho protivníka, ktorý bol vytvorený rovnakou alebo vyššou logikou. A potom čo?

Zoberme si napr. dve veľmi disciplinované mysli obmedzené svojimi vlastnými predstavami, ako sa hádajú. Dohadujú sa, diskutujú o tomto či inom faktu. Každá verí tomu, že jej predstava je správna, zatiaľ čo tá druhá je chybná. Ktorá z nich je správna? Úprimne povedané, kto nám môže zaručiť, že nie sú obe chybné? Ktorá predstava sa zhoduje s realitou?

Myseľ má nepochybne svoj ​​vlastný svet. V každom z nás žije neústupný dogmatik, ktorý nás núti veriť, že sa predstava rovná skutočnosti.

Nikdy nemôže nikto zaručiť, že sa predstava bude zhodovať so skutočnosťou, a to aj keď je podopretá prepracovaným odôvodnením.

Tí, ktorí sa spoliehajú na procesy intelektu, majú vždy tendenciu prispôsobiť skutočnosť svojim vymysleným predstavám.

Byť otvorený novým veciam je veľmi ťažké pre ľudí s tradičným myslením. Je nešťastie, že ľudia chcú svoje myšlienky, predsudky, názory a teórie objaviť vo všetkých prírodných javoch. Nikto nevie byť otvorený, vidieť to nové s jasnou a spontánnou mysľou.

Nech javy samy hovoria k mudrcom - tak je to logické. Lenže mudrci dnešnej doby nevedia, ako pozorovať javy. Chcú v nich len vidieť potvrdenie svojich teórií.

Hoci sa to zdá neuveriteľné, vedci modernej doby nevedia nič o prírodných javoch.

Ak iba vidíme naše vlastné predstavy v prírodnom jave, tak je isté, že nevidíme jav sám o sebe, ale iba našu vlastnú predstavu.

Avšak pochabí vedci, očarení svojim fascinujúcim intelektom, hlúpo veria, že všetky ich predstavy sa úplne zhodujú s tým, či oným pozorovaným javom, aj keď skutočnosť je iná.

Je jasné, že všetci tí, ktorí žijú vo svete svojich teórií, odmietnu tieto tvrdenia. Je nepochybné, že dogmatický intelekt nikdy nepripustí, že bezchybne vypracovaná predstava sa nezhoduje so skutočnosťou.

Hneď ako myseľ prijme vnem skrze zmysly, tak ho okamžite označí nejakým vedeckým výrazom. To slúži ako záplata pre svoju vlastnú nevedomosť.

Myseľ nevie byť otvorená novému. Avšak vie vymýšľať veľmi zložitú terminológiu, ktorou sa potom snaží vysvetliť to, čo nevie. Myseľ klame sama seba.

Keď budeme hovoriť v štýle Sokrata, tak povieme, že nielenže myseľ nevie, ale čo je horšie - ona nevie, že nevie.

Myseľ moderného človeka je veľmi povrchná. Sme majstri vo vynaliezaní zložitých termínov, aby sme zastrelí našu vlastnú nevedomosť.

Existujú dva druhy vedy. Tá prvá nie je nič viac než súbor subjektívnych teórií, ktorých je všade dosť. Tá druhá je potom objektívna veda Bytia. Je to čistá veda veľkých osvietencov.

Je nepochybné, že nemôžeme preniknúť na javisko vesmírnej vedy, ak najprv psychologicky nezomrieme.

Musíme odstrániť všetky tie nepríjemné elementy, ktoré nosíme v sebe a ktoré tvoria naše "ja".

Kým bude "ja" - naše zaujaté predstavy a teórie - väzniť najvyššie vedomie Bytia, tak je absolútne nemožné priamo pochopiť tvrdú skutočnosť prírodných javov v nás.

Anjel smrti má v pravej ruke kľúč k laboratóriu prírody. Zo zrodenia sa toho moc naučiť nedá, ale zo smrti sa môžeme naučiť všetko.

Nepoškvrnený chrám čistej vedy sa nachádza v hlbinách temné hrobky.

Ak semeno nezomrie, tak rastlina nevyrastie. Len vďaka smrti sa zrodí niečo nové.

Keď ego zomrie, tak sa vedomie prebudí a vidí skutočnosť všetkých prírodných javov.

Vedomie vie to, čo priamo samo prežije, nedeformovanú realitu života mimo telo, city a myseľ.