Farizej a vyberač daní

Keď takto premietame o živote, tak stojí za to si uvedomiť, na akých základoch vlastne stojíme, na čom lipneme.

Jeden lipne na svojom postavení, druhý na svojom majetku, tretí na svojej reputácii, štvrtý na svojej minulosti, piaty na svojom akademickom titule, atď.

Najpozoruhodnejšie na tom však je, že všetci, či už sme chudobní alebo bohatí, potrebujeme jeden druhého, dokonca aj keď sme plní pýchy a márnomyseľnosti.

Poďme sa chvíľu zamyslieť nad tým, o čo všetko môžeme prísť. Aký by bol náš osud, keby prepukla krvavá revolúcia? Čo by zostalo zo základov, na ktorých stojíme?

Beda nám! Myslíme si, že sme veľmi silní a pritom sme strašne slabí!

To "ja", ktoré sa cíti byť základňou, na ktorej stojíme, musí byť rozpustené, ak si skutočne prajeme dosiahnuť vnútorného mieru.

"Ja" podceňuje ostatných ľudí, myslí si, že je majstrom sveta, najdokonalejší zo všetkých, najbohatší, najmúdrejší, najskúsenejší, atď.

Je vhodné si pripomenúť Ježišovo podobenstvo o dvoch mužoch, ktorí šli do chrámu na modlitbu. Toto podobenstvo rozprával pre tých, ktorí si boli sebaistí svojou dokonalosťou a pohŕdali ostatnými.

Ježiš Kristus povedal:

"Dvaja ľudia sa šli do chrámu modliť; jeden bol farizej a druhý vyberači daní.
Farizej sa postavil a takto sa sám pre seba modlil:, Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, napríklad ako tento vyberači daní. Postím sa dvakrát do týždňa, dávam desiatky zo všetkých svojich príjmov ... 'Vyberač daní zostal úplne vzadu. Neodvážil sa ani pozrieť na nebo, ale bil sa do pŕs:, Bože, zmiluj sa nad hriešnikom, ako som ja! ' Hovorím vám, že tento muž, nie tamten, odišiel domov ospravedlnený. Každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený." (Lukáš 18:10-14)

Je nemožné si uvedomiť vlastnú ničotu a úbohosť, v ktorej sa nachádzame, ak si myslíme, že sme niečo "viac" ako ostatní. Napríklad: Som spravodlivejší než tento, múdrejší než tamten, cnostnejší než onen, bohatší, skúsenejší, cudnejší, zodpovednejší, apod.

Neprejdeme uchom ihly, ak sme "bohatí", ak v nás existuje to, čo si myslí, že je niečo viac.

Je jednoduchšie pre ťavu prejsť uchom ihly ako pre bohatého vstúpiť do Božieho kráľovstva. - Matúš 19: 24

To, čo z nás robí "boháča", je ten pocit, že "moja škola je najlepšia a tie ostatné sú k ničomu", "moje náboženstvo je to jediné skutočné a tie ostatné sú falošné a zvrátené", "manželka môjho kamaráta je príšerná , zato tá moja je svätica"," môj priateľ Robert je opilec, zatiaľ čo ja som múdry a nepijem ", atď. Čo sa týka ezoterickej práce, tak sme všetci biblické "ťavy ".

Je nevyhnutné sa pozorovať v každom okamihu, aby sme jasne objavili základy, na ktorých stojíme.

Keď objavíme, čo nás najviac uráža, čo nás najviac otravuje, tak zistíme základy, na ktorých psychologicky stojíme.

Tieto základy sú to, čo Evanjelium nazýva "pieskom, na ktorom je postavený náš dom".

Povšimnime si okamihov, keď pohŕdame ostatnými - napr. sa cítime lepšie kvôli svojmu titulu, spoločenskému postaveniu, väčším skúsenostiam, množstvo peňazí...

Je vážne, ak sa cítime "bohatí", lepší ako ten či onen - či už z akéhokoľvek dôvodu. Takí ľudia nevstúpia do Božieho kráľovstva.

Je dobré objaviť, čo nám lichotí, čo uspokojuje našu márnivosť. Tak objavíme základy, na ktorých stojíme.

Toto sebapozorovanie by však nemalo zostať len teóriou. Mali by sme byť praktickí a bezprostredne pozorovať sami seba v každom okamihu.

Hneď ako niekto začne chápať svoju vlastnú biedu a ničotu, Hneď ako opustí predstavy o vlastnej veľkosti, Hneď ako objaví prázdnotu všetkých akademických titulov, vyznamenaní a iných malicherností, ktoré nás "nadraďujú" nad ostatných, tak je to nepochybné znamenie, že dochádza k zmene.

Avšak zmena je nemožná, ak sa niekto stotožňuje s "ja", ktoré hovorí: "môj dom", "moje peniaze", "môj majetok", "moja práca", "moje cnosti", "môj intelekt", "moje umelecké nadanie "," moje vedomosti "," moja reputácia", atď.

Toto lipnutie na tom, čo je "moje", nám bráni vidieť našu vlastnú ničotu a vnútornú chudobu.

Jeden sa nestačí čudovať nad divadlom, ktoré sa odohráva, keď v nejakom dome prepukne požiar alebo keď sa potápa loď. V takýchto chvíľach zúfalí ľudia zachraňujú komické veci. Veci, ktoré nemajú žiadnu hodnotu.

Úbohí ľudia! Sú stotožnení s tými vecami, lipnú na hlúpostiach, na predmetoch, ktoré sú úplne bezvýznamné.

Myslieť si, že náš život závisí na vonkajších veciach, lipnúť na nich, znamená žiť v stave absolútnej nevedomosti.

Cítiť v sebe skutočné Bytie je možné iba ak zmiznú všetky tie "ja", ktoré si nosíme vo vnútri. Kým "ja" nezmiznú, tak tento pocit mať nebudeme.

Bohužiaľ uctievači ega toto odmietajú. Považujú sa za Bohov. Myslia si, že už majú "nebeské tela", o ktorých hovorí Pavol z Tarsu. Myslia si, že "ja" je niečo božského. A nikto im nedokáže tieto nezmysly vyhnať z hlavy.

Človek nevie, čo si s takými ľuďmi počať. Náuka je im vysvetlená, ale oni ju nepochopia. Vždy lipnú na pieskoch, na ktorých je postavený ich dom. Vždy sú plní dogiem, rôznych malicherností a hlúpostí.

Keby sa títo ľudia naučili pozorovať sami seba, tak by sa presvedčili o pravdivosti Náuky o mnohých "ja". Objavili by v sebe mnoho rôznych osôb, veľa rôznych "ja".

Ako môžeme vnímať naše skutočné Bytie, keď všetky tie "ja" za nás myslia aj cítia?

Najsmutnejšie však je naše presvedčenie, že to sme my, kto premýšľa, kto cíti. V skutočnosti je to ale niekto iný, kto v danej chvíli využíva našu zmučenú myseľ a naše súžené srdce.

Ach, ako je to nešťastné! Toľkokrát si myslíme, že niekoho milujeme, a pritom iba niekto v nás plný sexuálnej žiadostivosti využíva naše srdce.

Sme nešťastníci, čo si pletú zvieraciu túžbu s láskou. Vlastne je to niekto iný, niekto v nás, v našej osobnosti, kto je takto zmätený.

Všetci si myslíme, že nikdy nehovoríme ako ten Farizej v biblickom príbehu: "Ďakujem ti Bože za to, že nie som ako tí ostatní..."

Avšak hoci sa to môže zdať neuveriteľné, tak sa presne takto dennodenne správame. Mäsiar na trhu hovorí: "Nie som ako tí ostatní, čo predávajú skazené mäso a zneužívajú dôverčivosť ľudí".

Predavač v obchode s oblečením sa dušuje: "Nie som ako ostatní obchodníci, ktorí zákazníkov okrádajú a vďaka tomu bohatnú".

Predavač mlieka tvrdí: "Nie som ako ostatní predavači, ktorí riedia mlieko vodou. Ja som čestný."

Žena v domácnosti hovorí svojmu hosťovi: "Nie som ako ostatné ženy, ktoré flirtujú s mužmi. Vďaka Bohu za to, že som slušná žena, verná svojmu manželovi."

Záver: Všetci ostatní sú naničhodníci, nespravodliví, cudzoložníci, zlodeji a vôbec zvrátené existencie. Zato my sme pokorné ovečky, svätci so svätožiarou, ktorí by mali byť vystavení na obdiv v každom kostole.

Akí sme to ale blázni! Často si myslíme, že nikdy nerobíme všetky tie hlúposti a nemravnosti, ktoré vidíme u druhých. Preto dôjdeme k záveru, že sme úžasné osoby.

Bohužiaľ ale nie sme schopní odhaliť naše vlastné hlúposti, naše vlastné chyby.

V živote existujú osobitné chvíle, kedy zrazu nemáme žiadne starosti.

Keď je myseľ pokojná, keď je myseľ tichá, tak potom príde to nové.

V takýchto chvíľach môžeme vidieť základy, na ktorých stojíme.

Keď je myseľ ponorená do hlbokého ticha, tak si môžeme sami overiť tvrdú realitu - náš dom je postavený na piesku. (Matúš 7:24-29)

Táto kapitola je z knihy "Revolučná psychológia," napísaná Samaelom Aun Weorom