Vnútorné hlasy

Treba pozorovať naše vnútorné hlasy a zistiť, čo je ich zdrojom. Je to neodkladné a nevyhnutné.

Je nepochybné, že pomýlené vnútorné hlasy sú príčinou mnohých disharmonických a nepríjemných psychických stavov, či už súčasných alebo budúcich.

Je úplne zrejmé, že všetko to prázdne táranie a všetky tie škodlivé, ohováračské a smiešne výroky vo vonkajšom svete majú svoj pôvod v pomýlených vnútorných hlasoch.

V gnóze existuje cvičenie na dosiahnutie vnútorného ticha. Naši študenti z "Tretej lóže" ho poznajú.

V tejto súvislosti je vhodné úplne jasne vysvetliť, že vnútorné ticho je niečo veľmi konkrétneho, presne definovaného.

Vnútorného ticha možno dosiahnuť, keď v priebehu hlbokej vnútornej meditácie dôjde k cielenému vyčerpaniu myšlienok. Avšak to nie je témou tejto kapitoly.

Ani tu nebudeme vysvetľovať, ako "vyprázdniť myseľ" či ako ju "upokojiť", t.j. techniky, ktoré vedú k vnútornému tichu.

Vnútorné ticho, o ktorom tu hovoríme, tiež neznamená, že budeme brániť rôznym veciam, aby do mysle prenikli.

Avšak v tejto kapitole by sme radi hovorili o inom druhu vnútorného ticha. Vôbec sa nejedná o niečo ťažko uchopiteľné...

Vnútorné ticho, ktoré tu chceme precvičovať je spojené s tým, čo už máme v mysli: osobu, udalosť, naše podnikanie alebo podnikania niekoho iného, čo nám bolo povedané, čo ten či onen urobil alebo neurobil atď. Vnútorné ticho znamená prestať tieto veci vnútorne komentovať, prestať o nich vnútorne diskutovať.

Naučiť sa, ako mlčať nielen navonok, ale aj vnútorne, je niečo výnimočného a úžasného.

Mnoho ľudí síce navonok mlčí, ale vo svojom vnútri sťahujú svojho blížneho z kože. Jedovaté a zlomyseľné vnútorné hlasy vedú k vnútornému zmätku.

Ak niekto bude pozorovať vnútorné hlasy, tak uvidí, že vychádzajú z poloprávd alebo síce z pravdivých faktov, ktoré sú však viac či menej nesprávne poskladané dohromady. Koľkokrát si vnútorné hlasy niečo pridajú alebo niečo uberú.

Bohužiaľ je náš emocionálny život úplne založený na sympatii k vnútorným hlasom.

Najhoršie na tom však je, že sympatizujeme len so sebou samými, s naším milovaným egom a cítime odpor alebo dokonca nenávisť voči tým, ktorí s nami nesympatizujú.

Príliš veľa milujeme sami seba. Sme stopercentní narcisti. To je nevyvrátiteľné a nepopierateľné.

Kým budeme otroci seba-sympatie, tak akýkoľvek vývoj nášho Bytia bude úplne nemožný.

Musíme sa naučiť vidieť veci očami druhého. Je nevyhnutné sa naučiť, ako sa vcítiť do kože druhej osoby.

"Všetko, čo chcete,  aby ľudia robili vám, robte aj vy im." - Matúš 7:12

To, čo je v tomto učení podstatné je to, ako sa človek chová vnútorne voči druhému.

Aj keď sa správame zdvorilo a občas dokonca úprimne, tak bohužiaľ nie je pochýb o tom, že vnútorne jednáme s ostatnými veľmi nevyberane.

Ľudia, ktorí sú navonok veľmi milí, dennodenne zaťahujú svojich blížnych do svojej tajnej vnútornej jaskyne, kde s nimi nakladajú, ako sa im zapáči (zneužívajú ich, vysmievajú sa im, pohŕdajú nimi, atď.)