Sebapozorovanie

Vnútorné sebapozorovanie je praktický spôsob, ako dosiahnuť radikálnej premeny.

Vedieť a pozorovať sú dve rôzne veci. Mnoho ľudí si pletie pozorovanie seba samých s poznaním. Napr. môžeme vedieť, že sedíme v obývacej izbe na stoličke, ale to ešte neznamená, že stoličku pozorujeme.

Môžeme vedieť, že sa v danú chvíľu cítime mizerne, že cítime úzkosť, neistotu alebo máme starosti kvôli tomu či onomu problému, tej či onej udalosti, atď., ale to ešte neznamená, že tento negatívny stav pozorujeme.

Je ti niekto nesympatický? Nepáči sa ti nejaká osoba? Prečo? Možno poviete, že ju predsa už poznáte ... Ale prosím Vás! Skúste tú osobu pozorovať - poznať nie je to isté ako pozorovať. Nepleťte si pozorovanie s poznaním.

Pozorovanie seba samého je zo sto percent aktívna záležitosť. Je to spôsob, ako sa zmeniť. Poznanie je pasívna záležitosť. Poznanie nás nezmení.

Je isté, že poznanie nie je aktivitou pozornosti. Avšak keď je pozornosť uprená na naše vnútro, na to, čo sa tam deje, tak je to niečo pozitívneho, niečo aktívneho...

Napr. môžeme cítiť nevraživosť voči nejakej osobe, často proste len tak, bez nejakého dôvodu. Ak sa v taký okamih budeme pozorovať, tak objavíme veľa myšlienok, ktoré sa hromadia v našej mysli. Budeme počuť niekoľko hlasov, ktoré hovoria alebo jačia jeden cez druhého a navrhujú nám veľa rôznych vecí. Tiež pocítime nepríjemné vnútorné pocity a naša psychika bude mať celkovo nepríjemný nádych.

Je zrejmé, že v takú chvíľu si tiež uvedomíme, že s tou nám nesympatickou osobou vnútorne veľmi zle zaobchádzame.

Avšak aby sme toto všetko videli, tak musí byť naša pozornosť zameraná do nášho vnútra. Nejedná sa o pasívnu činnosť.

Na jednej strane je pozorovateľ, t.j. ten, ktorý dynamicky pozoruje a na druhej strane sú myšlienky a pocity, teda to, čo je pozorované.

Vďaka tomu pochopíme, že "poznanie" je niečo úplne pasívneho a mechanického, na rozdiel od sebapozorovania, ktoré je vedomou činnosťou.

To ale neznamená, že by nemohlo existovať mechanické sebapozorovanie. V skutočnosti aj existuje, ale sa nejedná o psychické sebapozorovanie, ktoré tu vysvetľujeme.

Myslieť a pozorovať sú taktiež dve rôzne veci. Ktokoľvek má možnosť si o sebe premýšľať, ako sa mu zapáči, ale to vôbec neznamená, že by sa pozoroval.

Je potrebné vidieť jednotlivé "ja" v akcii, objaviť ich vo vnútri nás, je potrebné pochopiť, že v každom z nich je kúsok nášho vedomia, je potrebné ľutovať, že sme ich kedy vytvorili, apod.

A potom zvoláme: "Ale čo to toto" ja "robí? Čo to hovorí? Čo vlastne chce? Prečo ma takto sužuje so svojou sexuálnou žiadostivosťou, hnevom, atď. "

Uvidíme v sebe celý reťazec myšlienok, emócií, prianí, vášní, súkromných vtipov, osobných drám, prepracovaných klamstiev, rečou, výhovoriek, zvrhlostí, oplzlých scén, atď.

Častokrát tesne pred tým, než zaspíme, tak vo vlastnej hlave počujeme rôzne hlasy, ako spolu navzájom hovoria. Sú to rôzne "ja", ktoré v takýchto chvíľach opúšťajú rôzne centrá nášho organického stroja, aby sa ponorili do molekulárneho sveta, do piatej dimenzie.

Táto kapitola je z knihy "Revolučná psychológia," napísaná Samaelom Aun Weorom