Duševná vzbura
Je nevyhnutné pripomenúť našim čitateľom, že vo vnútri nás je matematický bod.
Bezpochyby, ten bod nenájdeme ani v minulosti, ani v budúcnosti.
Ktokoľvek túži potom objaviť tento záhadný bod, tak ho musí hľadať teraz a tu vo vnútri seba samého, presne v tomto okamihu, ani o sekundu skôr, ani o sekundu neskôr.
Zvislé a vodorovné rameno Svätého kríža sa pretínajú v tomto bode.
A preto v každom okamihu čelíme voľbe medzi dvoma cestami: zvislou a vodorovnou.
Je zrejmé, že vodorovná je veľmi prízemná. Po nej idú ľudia, ktorí "idú s dobou", ktorí sa boja, aby im "neušiel vlak", ktorí "nasledujú dav".
Je zrejmé, že vertikálna cesta je iná - je to cesta inteligentných rebelov a revolucionárov.
Keď si pamätáme sami seba, keď na sebe pracujeme, keď sa nestotožňujeme so všetkými životnými problémami a tragédiami, tak kráčame po zvislej ceste.
Zaiste nie je nikdy jednoduché odstrániť negatívne emócie, nestotožňovať sa s tým, ako žijeme, so všetkými rôznymi problémami, s prácou, s dlhmi, so splátkami a hypotékami, s účtami za telefón, vodu a elektrinu, atď.
Nezamestnaní, tí, ktorí z nejakého dôvodu stratili prácu, jednoznačne trpia nedostatkom peňazí. Je pre nich nesmierne ťažké zabudnúť na ich situáciu, prestať sa báť a stotožňovať sa s vlastnými problémami.
Tí, ktorí trpia a tí, ktorí nariekajú, tí, ktorí boli zradení, tí, ktorým život prichystal ťažkosti, tí, kto sa nedočkali vďačnosti a tí, ktorí sa stali obeťami urážok a podvodov v skutočnosti zabudnú sami seba, ich skutočné vnútorné Bytie a úplne sa stotožnia so svojou tragédiou.
Práca sama na sebe je základným znakom zvislej cesty. Nikto nemôže kráčať po ceste Veľkej vzbury, bez toho, aby na sebe pracoval.
Tá práca, o ktorej tu hovoríme, je duševnej povahy. Týka sa určitej premeny prítomného okamihu, v ktorom sa sami nachádzame.
Musíme sa naučiť žiť v prítomnosti, z okamihu na okamih.
Napríklad osoba, ktorá si zúfa kvôli citovému, finančnému alebo politickému problému jednoznačne zabudla svoje vnútorné Ja.
Keby táto osoba sa na okamih zastavila a pozorovala svoju situáciu, pamätala si svoje pravé Ja a potom usilovala o to porozumieť svojmu postoju...
Keby trochu zauvažovala a uvedomila si, že všetko raz pominie, že život je ilúzia, trvá krátko, a že smrť spáli všetky malicherné problémy na popol...
Keby pochopila, že jej problém, hlboko dole, je len prelud, plamienok, ktorý čoskoro zhasne, tak by táto osoba k svojmu prekvapeniu zistila, že sa všetko zmenilo.
Premena mechanických reakcií je možná cez logickú konfrontáciu a intímnu sebaanalýzu.
Je zrejmé, že ľudia reagujú mechanicky na rôzne životné udalosti.
Úbohí ľudia! Zvyčajne sú z nich obete. Keď im niekto zalichotí, tak sa usmejú, keď ich niekto poníži, tak trpia. Urážajú, keď sú urazení, zraňujú, keď sú zranení, nikdy nie sú slobodní. Ľudia v ich okolí majú moc hnať ich od radosti k smútku a od nádeje k zúfalstvu.
Každý z týchto ľudí ide po vodorovnej ceste a podobá sa hudobnému nástroju, na ktorý ľudia hrajú, ako sa im zachce.
Tí, ktorí sa naučia, ako premeniť svoje mechanické reakcie idú v skutočnosti po zvislej ceste.
Toto je zásadná zmena v úrovni Bytia, pozoruhodný výsledok "Duševnej vzbury".