Sebapoznanie

Budeme trochu hovoriť o duchovnom nepokoji. Prvá vec, ktorú potrebujeme, je hlboké, tvorivé pochopenie, pretože toto je základom pre poznanie seba samého.

Odkiaľ sme prišli? Kam ideme? Čo je cieľom existencie? Prečo žijeme? Pre aký účel žijeme?

Pri vchode do chrámu v Delfách, existoval nápis, ktorý znel, "Homo Nosce Te Ipsum," čo znamená: "Človeče, poznaj sám seba a budeš poznať vesmír a jeho bohov." Poznať sám seba je najhlavnejšia vec.

Všetci si myslia, že sa poznajú, i keď v skutočnosti to tak nie je. Preto je nutné, aby sme dosiahli plného poznania seba samého. Toto môžeme dokázať s nepretržitým sebapozorovaním. Musíme sa vidieť, akí skutočne sme.

Bohužiaľ, ľudia ochotne pripustia, že majú fyzické telo, ale aby pochopili, že majú svoju vlastnú psychológiu, to je pre nich veľmi ťažké. Pripustia, že majú fyzické telo, pretože ho vidia, ale pripustiť svoju vlastnú psychológiu, to je trochu iné. Očividne je to kvôli tomu, že nedokážu vidieť vlastnú psychiku, pre nich je to niečo nejasné, čomu nedokážu rozumieť.

Keď sa človek začne pozorovať, je to neklamný signál, že má v úmysle chcieť sa zmeniť. Je to znakom, že sa začína od ostatných líšiť.

Práve v súvislosti s ľuďmi, v rôznych životných udalostiach, napr.: doma, v škole, na vidieku, na ulici, atď., môžeme získať potrebný psychologický materiál pre prebudenie vedomia. Naše skryté defekty sa spontánne vynoria, a ak sme ostražití a v strehu, rovnako ako stráž v čase vojny, potom ich budeme môcť vidieť.

Objavený defekt musí byť úplne pochopený vo všetkých úrovniach mysle. Napríklad, povedzme, že sme sa nachádzali v scéne hnevu, v takomto prípade budeme musieť pochopiť všetko, čo sa stalo. Dajme tomu, že sme mali malý spor, napríklad v obchode, kde sme o niečo požiadali, a asistent nám priniesol niečo iného. Potom sme mierne podráždeným spôsobom reagovali, a povedali: "Pane, pýtal som si jednu vec, a vy ste mi priniesol niečo iné. Neuvedomujete si, že sa ponáhľam? Nemôžem strácať čas!" Prebehne tam malá hádka, drobná nespokojnosť, a je zrejmé, že musíme pochopiť, čo sa tam stalo.

Keď prídeme domov, tak sa okamžite musíme sústrediť na to, čo sa stalo, a ak sa pozrieme hlbšie na motívy, ktoré boli za tým, že prečo sme reagovali takým spôsobom a nadávali asistentovi, tak objavíme svoju namyslenosť. Čo znamená, že veríme, že sme veľmi dôležitý. Očividne, že taktiež v sebe môžeme nájsť domýšľavosť, pýchu, podráždenosť, netrpezlivosť, atď. V skutočnosti tu máme niekoľko defektov. Netrpezlivosť, domýšľavosť, namyslenosť, ktorá pochádza z pýchy, čo znamená, že sa vidíme ako veľmi významný alebo dôležitý. Tak, teraz môžeme vidieť dôvody, prečo sme pohŕdali asistentom, ktorý nás obsluhoval. Všetky tieto defekty nás prinútili reagovať neharmonickým spôsobom. Takže teraz sme objavili určité psychické "ja," na ktorých musíme pracovať skrze pochopenie.

Hlboko musíme študovať psychické "ja" domýšľavosti. Budeme ho musieť úplne pochopiť. Budeme ho musieť analyzovať.

Budeme musieť hlboko pochopiť psychické "ja" namyslenosti, pýchy a netrpezlivosti. Tieto musia byť analyzované, študované a porozumené oddelene.

Musíme sa zmieriť s tým, že za každou zdanlivo bezvýznamnou udalosťou, sa skrýva skupina psychických "ja". Každé "ja" musíme študovať oddelene, pretože naša Esencia je potlačená v každom jednom z nich.

A preto "ja," musia byť rozdrvené, vyhladené a zredukované na kozmický prach.

Aby sme ich mohli rozdrviť, tak v prvom rade tie defekty, na ktorých pracujeme musíme pochopiť, a potom sa budeme musieť sústrediť na dosiahnutie našej Božskej Matky Kundaliní, modliť sa a úpenlivo ju prosiť, aby naše defekty zredukovala na prach.

Začnime s hnevom. Po jeho pochopení, prosíme svoju Božskú Matku, aby ho odstránila. Neskôr sa pozrieme na "ja" netrpezlivosti, a znova, po jeho pochopení úpenlivo prosíme svoju Božskú Matku, aby tento defekt odstránila. Potom sa pozrieme a pochopíme svoje "ja" namyslenosti a samých seba sa spýtame, "Prečo sa cítime takí dôležití, keď nie sme ničím iným než úbohými červami na zemi?" a potom si povieme, "Na čom je založená moja namyslenosť?"

Skutočne, ak sa pozrieme pozorne, tak budeme vidieť, že pre našu namyslenosť neexistuje žiadny dôvod, pretože sme ničím (nič neznamenáme). Každý z nás je len odporným, pozemským červom. Čo sme/znamenáme pred nekonečnom? Pred galaxiou, v ktorej žijeme? Pred všetkými tými svetmi, ktoré obývajú náš nekonečný vesmír? Prečo sa cítime takí namyslení?

Takže analýzou každého jedného svojho defektu alebo "ja," ich úplne pochopíme.

Každý defekt na ktorom pracujeme, musí byť odstránený s pomocou našej Božskej Matky Kundaliní.

V externej scéne môže niekoľko "ja" nad nami prevziať kontrolu.

Pozrime sa na ďalší príklad, trebárs zo žiarlivosti. V žiarlivej scéne je nesporné, že sa objaví niekoľko ďalších "ja." Ak muž nájde svoju ženu, ako sa v tesnej blízkosti rozpráva s iným mužom a má pocit, že sa až príliš zbližujú, ako sa bude cítiť? Bude žiarliť a vytvorí nechcenú scénu. V ktorej sa napríklad objaví, žiarlivosť, hnev, namyslenosť (cítime sa ranený). Aktivovali sa tam žiarlivé "ja" a taktiež "ja" hnevu.

Akákoľvek udalosť alebo problém, akákoľvek scéna zo života, nám môže poslúžiť ako základ pre seba-objavenie. Pri akejkoľvek udalosti môžeme v sebe objaviť veľa "ja". Z tohto dôvodu musíme byť neustále v strehu a ostražití.

Existuje naliehavá potreba byť v neustálom stave ostražitého vnímania a prenikavého uvedomovania. Ak nebudeme postupovať týmto spôsobom, vedomie alebo Esencia bude aj naďalej potlačovaná vo všetkých týchto psychických agregátov alebo defektov, ktoré  máme vo vnútri, a preto nikdy nebudeme schopní prebudiť vedomie.

Musíme pochopiť, že spíme. Keby boli ľudia skutočne vedomí, tak by videli, cítili a dotýkali sa realít vyšších svetov. Keby boli ľudia vedomí, tak by si pamätali svoje minulé životy, Zem by videli takú, aká je v skutočnosti, pretože v túto chvíľu ju vôbec nevidíme tak, aká je v skutočnosti.

Ľudia z Lemúrie vídavali svet taký, aký naozaj je. Oni vedeli, že tento svet má deväť dimenzií. Povedzme, že sedem základných. Oni tento svet vídavali v jeho viacdimenzionálnej forme. V ohni, dokázali vnímať Salamandrov alebo bytosti ohňa, vo vode dokázali vidieť vodné víly alebo vodné tvory, vo vzduchu vnímali Sylfídy (vzdušné víly) a v elemente Zeme vnímali Gnómov (trpaslíkov). Keď svoje oči pozdvihli k nekonečnu, tak vnímali iné planetárne ľudstvá.

Planéty vesmíru videli odlišným spôsobom, keďže videli auru planéty, plus jej planetárneho džina (anjela).

No bohužiaľ, keď všetky tie "ja" alebo psychické agregáty, ktoré tvoria "mňa" alebo ego, potlačili ľudskú Esenciu, vtedy  vedomie zaspalo. V čase Lemúrie každá osoba videla aspoň polovicu Holtapamnas, čo zodpovedá päť a pol miliónom tónov farieb.

Keď sa v našom vnútri potlačilo vedomie, zmysel skutočného vnímania sa degeneroval. Počas Atlantídy dokázali vnímať len tretinu farieb, a teraz my vnímame len sedem farieb slnečného spektra plus pár tónov.

Ľudia z Lemúrie boli tak odlišní. Pre nich mali hory veľkú duchovnú hodnotu. Pre nich boli rieky telami Bohov. Celá zem bola vnímaná ako veľký živý organizmus. Bol to iný typ ľudí.

Teraz sa ľudstvo bohužiaľ príšerne zdegenerovalo. Teraz je človek v stave senility. Ak sa nebudeme zaujímať o objavovanie samých seba, aby sme sa lepšie spoznali, tak budeme pokračovať so spiacim vedomím, potlačenom vo všetkých týchto "ja," ktoré v sebe nosíme.

Psychológovia sú zvyčajne presvedčení, že máme iba jedno "ja." V Gnóze si myslíme niečo iné. V Gnóze vieme, že hnev je "ja," chamtivosť je ďalšie "ja," sexuálna žiadostivosť, pýcha a obžerstvo sú ďalšími "ja", atď.

Vergílius, básnik z Mantovy a autor Eneidy, povedal,

Nie, ani ak by som mal sto úst, sto jazykov, a hrdla z mosadze, inšpirovaný železnými pľúcami, ani z polovice by som nemohol opísať svoje hrozné zločiny,  a ani polovica trestov nestihla tieto zločiny. - Vergílius, Eneida, šiesta kniha

Toľko ich je! Kde ich objavíme? Seba-objavenie je možné iba v praktickom každodennom živote.

Akákoľvek scéna alebo dianie na ulici je dostatočné, aby sme videli koľko "ja" vstupuje do činnosti. Keď akékoľvek "ja" vstúpi do činnosti, tak je nutné ho pochopiť a odstrániť. Iba týmto spôsobom je možné oslobodiť Esenciu a dosiahnutie prebudenie vedomia.

Najdôležitejšia vec, ktorú musíme urobiť, je dosiahnutie prebudeného stavu, pretože keď budeme pokračovať tak, ako sme teraz, SPAICI, tak nemôžeme nič vedieť o tajomstvách života a smrti, a skutočnej realite. Je pre nás nevyhnutné, aby sme prebudili vedomie. Vedomie môžeme prebudiť iba vtedy, ak naozaj chceme, ale je nemožné sa prebudiť, ak Esencia, ktorú v sebe nosíme, je i naďalej potlačená vo všetkých našich psychických "ja."

V súčasnej dobe žijeme vo veľmi zložitom mechanizme. Život sa stal sto percentne mechanickým. Zákon Opakovania je hrozný. Všetko sa neustále opakuje. Týmto spôsobom môžeme život porovnať ku kolesu, ktoré sa neustále točí. Veci, ktoré sa dejú pravidelne, sa dejú znova a znova. Naozaj, u väčšiny ľudí nikdy neexistuje konečné riešenie problémov, ktoré majú v živote. Každý má problémy, a v súčasnom stave reality nikdy neexistuje konečné riešenie.

Ak by v živote existovalo konečné riešenie problémov, to by znamenalo, že život by nebol životom, ale namiesto toho smrťou, a preto konečné riešenie nie je známe. Pri otáčaní kolesa života sa neustále dejú rovnaké veci viac či menej podobným spôsobom, ale nikdy nedosiahneme konečného riešenia. Je nemožné zastaviť opakovanie udalostí.

Preto jediné, čo potrebujeme vedieť je, ako reagovať na rôzne okolnosti života. Ak vždy reagujeme rovnakým spôsobom, ak sme vždy násilní, ak sme vždy žiadostiví, ak sme vždy chamtiví pred rôznymi udalosťami života, ktoré sa v každej našej existencii znovu a znovu opakujú, tak sa nikdy nezmeníme.

Udalosti, ktoré dnes prežívate, ste už prežívali v minulej existencii. Ak ma teraz počúvate, tak v minulej existencii ste ma tiež počúvali. Možno to nebolo tu, v tomto dome alebo možno ani v tomto meste, ale ste ma počúvali, a to nielen v poslednej existencii, ale i v existenciu pred tým a tak ďalej. To znamená, že koleso života sa stále točí a udalosti mechanického života sú vždy rovnaké. Životné udalosti sa nedajú zastaviť, a preto my musíme zmeniť svoj postoj k životným udalostiam.

Ak sa naučíme nereagovať na vplyv prichádzajúci z vonkajšieho sveta a naučíme sa byť pokojní a vyrovnaní, potom sa stane to, že sa vyhneme mechanickému výsledku/následku z mechanickej reakcie.

K tomu, aby ste lepšie porozumeli mojim slovám, vám teraz vyrozprávam udalosť, o ktorej som písal vo svojej knihe, Záhada Zlatého Kvitnutia (The Mystery of Golden Blossom).

V tej existencii som sa volal Juan Conrrado. Bol som Tretím Veľký Pánom provincie Granada v starobylom Španielsku, a taktiež som bol padlý Bódhisattva. Bolo to počas toho istého obdobia ako Torquemada, notoricky známy inkvizítor. Po celej Európe páchal strašné činy. Zaživa upaľoval ľudí na hranici.

Prišiel som za inkvizítorom Torquemadom, aby som ho požiadal o kresťanský trest pre určitého človeka. Počas tejto doby žil istý gróf, ktorý ma svojimi slovami neustále zosmiešňoval. V tej dobe som bol šermiarom a chcel som sa vyhnúť ďalšiemu duelu. Nie preto, že som sa bál, ale pretože som bol z toľkých súbojov unavený.

Skoro zavčas rána som prišiel pred dvere Paláca Inkvizície. Pri palácových dverách ma pozdravil modrý mních a povedal mi: "Aký zázrak vidieť vás tu, Pán Markíz."

"Ďakujem vám," povedal som, "prišiel som sem požiadať o vypočutie Pána Inkvizítora, Monseigneur Tomas de Torquemada."

"To nie je možné," povedal, "Dnes je Monseigneur príliš zaneprázdnený. Ale napriek tomu sa budem snažiť zorganizovať, aby vás vypočul."

"Ďakujem vám," povedal som.

Okamžite ten modrý mních zmizol a ja som čakal, kým sa vráti. Keď sa vrátil, povedal: "Vypočutie bolo pre vás zariadené, Pán Markíz. Môžete ísť ďalej." Vošiel som dnu a prešiel cez terasu a dve veľké haly, ktoré boli obe v úplnej tme. Potom som sa konečne dostal do tretej haly. Táto hala bola osvetlená lampou, ktorá bola na stole a za stolom sedel Tomas de Torquemada, Veľký Inkvizítor, a surový tvor. Na hrudi mal zavesený veľký kríž a s rukami na prsiach sa javil, že sa nachádza v stave svätosti.

So všetkou zdvorilosťou starodávnych časov sme sa navzájom pozdravili. Potom povedal: "Prosím, posaďte sa Pán Markíz a povedzte mi prosím vás, aký je dôvod vašej návštevy."

Povedal som: "Prišiel som sem vás požiadať o kresťanský trest za správanie určitého Grófa. Neustále sa mi vysmieva a ja už nechcem s nikým bojovať."

"Á, nebojte sa o neho," odpovedal. "Na tohto malého Grófa máme veľa sťažností. Chystáme sa ho zatknúť a priviesť ho sem do Inkvizičného domu. Potom ho vezmeme do Mučeníckej Veže a vložíme mu nohy do žeravej pahreby, nech trpí. Taktiež mu vytrháme nechty a roztavené olovo mu vlejeme na prsty. Budeme ho mučiť a potom ho vezmeme na verejné námestie a upálime na hranici."

"No," povedal som, "Skutočne som si nemyslel, že zájdeme až tak ďaleko. Ja som vás chcel požiadať iba o kresťanský trest." Samozrejme som bol veľmi zmätený, keď som počul Torquemadu hovoriť týmto spôsobom s rukami na prsiach v takej svätej polohe. To ma odpudilo. Nemohol som si pomôcť, cítil som sa zhnusený a apaticky som povedal: "Ste veľmi zvrátený človek. Len som sem prišiel, aby som vás požiadať o kresťanský trest. Neprišiel som vás požiadať, aby ste niekto zaživa upálili na hranici a nemilosrdne ho mučili." Potom som povedal mnoho ďalších drsných slov a Torquemada zvolal svoju osobnú stráž. Zazvonil zvonček a zrazu sa vrútili dovnútra ozbrojení muži.

Inkvizítor sa postavil zo stoličky a povedal: "Chyťte ho."

"Moment páni," povedal som, "Pamätajte na pravidlá rytierstva." V tej dobe boli pravidlá rytierstva veľmi rešpektované po celom svete. "Dajte mi meč a s každým z vás budem bojovať."

Jeden z nich mi dal meč a potom urobil krok späť a povedal: "Do strehu!"
"Ja som vždy v strehu," odpovedal som, a potom sme sa pustili do urputného súboja.

Tento džentlmen bol s mečom veľmi dobrý, no ani ja som nebol žiadna krotká ovečka. Súboj bol veľmi tvrdý, musel som dať do toho všetko, aby som víťazne viedol, ale ostatní muži, ktorí sledovali boj, si náhle uvedomili, že ich kamarát smeroval rovno do hrobu, a tak, samozrejme, že všetci sa na mňa s útokom naraz vrhli.

Bránil som sa, ako som len mohol, skákaním cez stoly a používaním nábytku ako štítu. Snažil som sa o zázraky, aby som prežil, ale prišiel okamih, kedy sa mi unavila pravá ruka a už som viac nedokázal naplno používať meč. Potom som povedal: "Vyhrali ste. Boli ste v presile. To od vás, ale vôbec nebolo veľmi džentlmenské. Ak chcete môj meč, vezmite si ho."

Potom Inkvizítor nariadil, "Na hranicu!" Nebolo pre nich veľmi ťažké ma zaživa upáliť. Priviazali ma ku kolu a zapálili suché drevo, ktoré bolo všade okolo, a behom niekoľkých sekúnd som bol pohltený plameňmi. Pri pozeraní na to, ako moje fyzické telo horí v plameňoch, som zažíval ohromnú bolesť. Cítil som, ako sa táto ohromná bolesť mení na šťastie. Potom som pochopil, že ďaleko za hranicou bolesti sa nachádza šťastie.

Nezáleží na tom, aká intenzívna je ľudská bolesť; vždy má koniec. Vykročil som dopredu a zistil, že môžem kráčať ďalej. Pomaly som odišiel a to miesto opustil. Práve som opustil telo. Fyzického telo zomrelo na hranici.

Keby sa napríklad dnes mala odohrať podobná udalosť, tak som si istý, že by som nebol upálený alebo popravený. Prečo? Pretože keby som nemal žiadne "ja" hnevu alebo netrpezlivosti, tak by som si toho inkvizítora s veľkou trpezlivosťou vypočul. Rozumel by som v akom je stave. Bol by som ticho a nereagoval, čo by malo za následok, že nič by sa nestalo. Je zrejmé, že z toho miesta som mal odísť úplne pokojný.

Takže tieto problémy sú očividne vytvorené egom. Keby som pri tej udalosti nereagoval proti "Svätej Rade," ako sa v tú dobu nazývala, proti inkvizícii, tak, ako som reagoval, tak by som nezomrel na hranici. Dal by som im zbohom a odišiel bez akýchkoľvek problémov.

Bolo by tam treba vyriešiť iba jednu vec, a to,  informovať grófa, že bude zatknutý, a že ho zaživa upálila na hranici. Mohla to byť  moja chyba, ale nie! Mal som mať chrabrosť a informovať ho, aj keď by bol na mňa naštvaný, a možno by som mu zachránil život. Možno, že by bol vďačný. Faktom je, že taká hlúpa udalosť by sa nikdy nestala, keby bolo rozdrvené ego. Bohužiaľ ego som mal veľmi vyvinuté, a toto sú problémy, ktoré ego vytvára.

Ak človek nemá ego, žiadne takéto problémy nevznikajú. Stalo by sa to, že pri opakovaní sa takýchto udalostí, by nedošlo k takým problémom. Skutočnosťou je, že udalosti a problémy sa neustále opakujú. Čo musíme urobiť, je zmeniť náš postoj k udalostiam. Ak je náš postoj negatívny, tak budeme vytvárať nepríjemné problémy.

Musíme zmeniť svoj vzťah k existencii, ale toto nedokážeme urobiť, pokiaľ neodstránime škodlivé elementy, ktoré nosíme v psychike.

Pozrime sa na niektoré psychické agregáty. Hnev, napríklad. Koľko problémov tento agregát vytvára? A čo sexuálna žiadostivosť a tiež žiarlivosť? Vezmite si, akí sme kvôli žiarlivosti nešťastní. Závisť: koľko nepohodlných stavov vytvára. Rôzne okolnosti života sa opakujú s nami alebo bez nás, ale vždy sa opakujú.

Dôležité je, aby sme zmenili svoj postoj k týmto rôznym okolnostiam života. Povedali sme, že musíme hlboko poznať samých seba. Ak poznáme samých seba, môžeme objaviť svoje chyby. Ak objavíme svoje chyby, môžeme ich odstrániť. Ak ich odstránime, môžeme prebudiť vedomie, a ak prebudíme vedomie, tak budeme poznať tajomstvá života a smrti. Zažili by sme Pravdu, to, čo nepatrí času.

Kým budeme pokračovať s vedomím potlačeným v egách, je zrejmé, že sa nikdy nedozvieme nič o tajomstvách života a smrti. Nikdy nezažijeme realitu, a miesto toho budeme žiť v nevedomosti. Preto je nevyhnutné, aby sme si sami v sebe uvedomili citát  Tálesa z Milétu: "Homo Nosce Te Ipsum" "Človeče, poznaj sám seba a budeš poznať vesmír a jeho bohov."

Všetky prírodné zákony sú v nás, a ak sa nám ich v sebe nepodarí objaviť, tak mimo nás, ich neobjavíme nikdy. Z tohto dôvodu vesmír sa nachádza v našom vnútri. Človek je obsiahnutý vo vesmíre a vesmír je obsiahnutý v človeku. Ak sa nám nepodarí objaviť vesmír v sebe, tak je zrejmé, že ho nikdy neobjavíme mimo nás.

V každom z nás sú výnimočné možnosti, ale najprv musíme začať žiť citát "Homo Nosce Te Ipsum."

Falošná osobnosť je napríklad prekážkou k nájdeniu pravého šťastia. Každý ľudský tvor má falošnú osobnosť tvorenú, domýšľavosťou, márnivosťou, pýchou, strachom, egoizmom, hnevom, namyslenosťou, seba-sentimentálnosťou, atď.

Falošná osobnosť je naozaj problematická, pretože je ovládaná všetkými druhmi psychických "ja." Kým máme falošnú osobnosť, nemôžeme zažiť pravé šťastie. Ako by sme ho mohli zažiť? Ak chceme byť šťastní, a každý z nás má právo na šťastie, potom je potrebné začať tým, že odstránime svoju falošnú osobnosť, ale aby sme mohli odstrániť falošnú osobnosť, tak je nutné odstrániť všetky tieto "ja," potom sa všetko zmení.

Ak vo svojom vedomí vytvoríme nepretržité ťažisko, potom sa dostaví výnimočný stav šťastia, ale pokiaľ i naďalej existuje falošná osobnosť, šťastie nie je možné.  Všetky tieto veci musíme brať do úvahy, ak jedného dňa skutočne chceme dosiahnuť naozajstného šťastia.

Nesporne, najdôležitejšou vecou v praktickom živote, je práve vykryštalizovať v osobnosti človeka to, čo sa nazýva Duša. Táto nám dáva všetku moc, silu, cnosti a schopnosti Bytia. Ak človek odstráni napríklad defekt alebo "ja" hnevu, na jeho mieste sa vykryštalizuje cnosť pokoja. Ak človek odstráni defekt egoizmu, na jeho mieste sa vykryštalizujú nádherné cnosti altruizmu. Ak človek odstráni defekt sexuálnej žiadostivosti, na jeho mieste sa vykryštalizuje výnimočná cnosť cudnosti. Ak človek odstráni hlbokú podstatu nenávisti, na jej mieste sa vykryštalizuje láska. Ak človek zo svojej osobnosti odstráni defekt žiarlivosti, na jeho mieste sa vykryštalizuje radosť zo šťastia druhého, a tak ďalej.

Preto musíme pochopiť nutnosť odstránenia všetkých subjektívnych myšlienok zo svojej psychiky, aby sme vo svojej ľudskej osobe vykryštalizovali to, čo sa nazýva Duša. To znamená, kozmické schopnosti, cnosti, atď.

Intelekt nie je všetko. Intelekt je užitočný iba vtedy,  keď slúži duchu, ale nie všetko je intelekt. Nepochybne budeme musieť pretrpieť veľkú citovú krízu, ak v sebe naozaj chceme vykryštalizovať dušu. Ak sa voda nebude variť na sto stupňov Celzia, tak sa nevykryštalizuje to, čo sa má vykryštalizovať, neodstráni sa to, čo má byť odstránené.

Preto, ak predtým neutrpíme veľkú citovú krízu, tak v sebe nevykryštalizujeme to, čo sa nazýva Duša. Keď sa v nás duša úplne vykryštalizuje, naše fyzické telo sa tiež premení na Dušu.

Ježiš, veľký Kabír o tomto hovoril jasne:

Vo svojej trpezlivosti, získate (vlastníte) svoje duše.

Ľudia nevlastnia dušu, duša vlastní ich. Duša každého človeka trpí a nesie so sebou nesmiernu záťaž (osobu). Mať dušu je niečo celkom iného. Existujú "ja," ktoré sa veľmi ťažko odstraňujú, hrozné defekty, "ja," ktoré súvisia so Zákonom Karmy. Keď dosiahneme tohto bodu, tak sa zdá, ako by sme nepostupovali, (aj keď v skutočnosti naozaj postupujeme), ale s nekonečnou trpezlivosťou sa nám napokon podarí odstrániť tieto "ja."

Trpezlivosť a pokoj sú mimoriadnymi schopnosťami alebo úžasnými cnosťami, ktoré sú potrebné, aby sme postupovali vpred po tejto ceste Radikálnej Transformácie.

Vo svojej knihe Tri Hory (The Three Mountains), sa presne zmieňujem o trpezlivosti a pokoju.

Jedného dňa som ja a skupinka bratov v kláštore netrpezlivo čakali na opáta. Prešli hodiny, a opát a veľkňaz stále nedorazili. Medzi bratmi boli niektorí dosť ctihodní Majstri, ale aj oni veľmi netrpezlivo a zamyslene chodili sme a tam po hale.

Ja som bol počas tohto všetkého nevzrušený a pokojný a trpezlivo čakal. Veľmi ma prekvapil netrpezlivý postoj mojich bratov. Nakoniec po niekoľkých hodinách opát prišiel, a zatiaľ čo sa s každým rozprával, ukázal na mňa a povedal: "Potrebujete dve cnosti, ktoré má tento brat. Prosím, povedz ostatným, aké sú tieto dve cnosti."

Potom som vstal a povedal: "Musíme byť trpezliví a pokojní."

Ostatní boli ohromení. Potom mi Majster priniesol pomaranč, ktorý symbolizuje nádej. Súhlasil so mnou a dovolil mi vstúpiť na Druhú Horu, čo je Hora Vzkriesenia.

Ostatným bratom nebol schválený vstup. Neskôr ma potom povolali do druhého kláštora podpísať nejaké papiere, a to som urobil. Keď som tam bol, dostal som určité ezoterické inštrukcie, a bolo mi dovolené prehĺbiť štúdia na Druhej Hore, ale tí ostatní spoločníci bohužiaľ stále bojujú o dosiahnutie trpezlivosti a pokoja.

Dúfam, že teraz vidíte, aké dôležité je byť trpezlivý a pokojný. A preto, keď pracujeme na zlikvidovaní "ja," ktoré sa nám nedarí zlikvidovať, (kvôli jeho náročnosti, mohlo by to byť "ja," ktoré je spojené s našou Karmou),  tak jediná vec, ktorú môžeme urobiť, je znásobiť trpezlivosť a pokoj kým nezvíťazíme.

Mnohí ľudia sú netrpezliví a niektoré "ja" chcú odstrániť okamžite, hneď, bez zaplatenia potrebnej ceny, a to je absurdné. V práci na sebe je potrebné znásobiť trpezlivosť a pokoj do nekonečna. Ten, kto nemá trpezlivosť, kto nevie, ako byť pokojný, na ezoterickej ceste neuspeje.

Pozorujte sa v praktickom živote. Ste trpezliví? Pozorujte sa. Viete, ako zostať pokojní presne v túto chvíľu? Ak nemáte tieto dve cnosti, budete musieť pracovať na ich dosiahnutí. Ako? Tým, že odstránite psychické "ja" netrpezlivosti a nedostatku pokoja.

Hnev, "ja" hnevu nedovoľuje pokoj. Koniec koncov, čo v tejto práci hľadáme? Chcieť sa zmeniť! Ale zmeniť sa úplne! Pretože takí, akí sme dnes, iba neustále trpíme a prinášame si horkosť.

Ktokoľvek nám dokáže ublížiť len tým, že sa nás v srdci dotkne na zraniteľnom mieste. Ak nám niekto povie drsné slovo, tak trpíme. Ak nás niekto potľapká po ramene a povie nám sladké slová, tak sa radujeme. Sme takí slabí! Nemáme kontrolu nad vlastnými psychologickými procesmi. Ktokoľvek dokáže kontrolovať našu psychiku. Chcete vidieť človeka, ktorý je naštvaný? Povedzte mu pár drsných slov a bude naštvaný, a ak ho chcete vidieť šťastného, potľapkajte ho po ramene a povedzte mu pár sladkých slov a okamžite bude šťastný. Je to také jednoduché.

Ktokoľvek sa môže hrať s psychikou druhého človeka! Aké slabomyseľné sú ľudské tvory.

Aby sme dosiahli zmenu, musíme odstrániť všetky svoje slabiny. Dokonca sa musíme zbaviť i svojej vlastnej osobnej identity. To znamená, že zmena musí byť radikálna a úplná. Naša osobná identita, napríklad: "Ja som ten a ten," musí byť odstránená, a potom jedného dňa zistíme, že nemáme žiadnu osobnú identitu. Ak sa skutočne chceme stať inými, potom je očividné, že sa musíme zbaviť osobnej identity. Musíme sa premeniť na úplne odlišné bytosti, šťastné bytosti. Máme právo na šťastie.

Ak sa nebudeme snažiť, ako sa môžeme zmeniť? Najdôležitejšie je, aby sme sa nestotožňovali s vonkajšími okolnosťami. Život je ako film, ktorý má v skutočnosti začiatok i koniec. Rôzne scény neustále prechádzajú obrazovkou mysle. Najzávažnejšie chyby robíme, keď sa s týmito scénami stotožňujeme. Prečo? Jednoducho preto, že pominú. Sú to len scény skvelého filmu a na konci sa vždy pominú.

Našťastie, v živote som prijal ako motto, nestotožňovať sa s rôznymi okolnosťami života. Práve mi prichádzajú na um spomienky z detstva, kedy sa moji pozemskí rodičia rozviedli a moji súrodenci veľmi trpeli.

Otec nám zakázal navštevovať našu pozemskú matku. Avšak my sme neboli takí nevďační, aby sme na ňu zabudli. Vždy som z domu utekal spolu s mladším bratom, ktorý ma vždy nasledoval. Chodievali sme na krátke návštevy a potom sme sa vracali späť domov. Môj malý brat veľmi trpel, pretože keď sme sa vracali, hovorieval: "Keď sa vrátime domov, dostaneme od Otca výprask."

Ja som mu vravel: "Prečo plačeš? Iba si pamätaj, že všetko pominie." Keď sme sa vrátili domov, ako sa dalo očakávať, otec nás už čakal, bol veľmi nahnevaný, a vyšľahal nás. Potom sme šli do izby spať, a keď sme ležali v posteli, tak som bratovi povedal: "Vidíš, už to pominulo, pretože všetko pominie... všetko..." Jedného dňa ma otec počul, ako som bratovi povedal, že "všetko pominie... všetko," a samozrejme môj otec, ktorý býval veľmi hnevlivý vzal hrozný bič, prišiel do našej izby a povedal: "Tak teda, všetko pominie, čo!" a potom nám znovu dal na zadok.

Otec sa potom, ako nám dal výprask, cítil pokojný a spokojný. Keď som videl, že odišiel, otočil som sa k bratovi a zašepkal, "Vidíš, dokonca i toto už pominulo."

S takýmito zážitkami som sa nikdy nestotožňoval. Toto mi slúžilo ako motto počas celého života," nestotožňovať sa s externými okolnosťami, udalosťami alebo problémami života, pretože viem, že takéto veci pominú."

Človek si robí starosti, pretože má veľký problém, a nevidí spôsob, ako ho vyriešiť. Neskôr ten problém pominie a potom sa objaví nová, úplne odlišná scéna, takže potom, prečo si robiť starosti? Malo sa to stať, tak prečo si robiť starosti?

Človek pri stotožňovaní sa s rôznymi udalosťami života, robí veľa chýb. Ak sa stotožníme s pohárikom, ktorý nám ponúka opitý kamarát, tak skončíme opitý. Ak sa stotožníme s osobou opačného pohlavia, potom skončíme smilnením. Ak sa stotožníme so slovami človeka, ktorý nás uráža, potom dopadneme, že ho urážame naspäť.

Myslíte si, že je správne stotožniť sa s plačúcimi, sentimentálnymi scénami, kde všetci horko plačú? Nakoniec skončíme s plačom tiež. Myslíte si, že je správne, že ktokoľvek nás dokáže rozplakať?

Čo vám hovorím, je veľmi dôležité, ak sa chcete naozaj spoznať. Je to nevyhnutné, pretože ak sa stotožníte so scénou, to znamená, že ste sa zabudli. A teda ste zabudli na prácu, ktorú práve robíte, a v takom prípade hlúpo strácate čas. Ľudia sa zabúdajú, zabúdajú na svoje hlboké, vnútorné Bytie, a preto sa identifikujú s vonkajšími okolnosťami.

Ľudia spia, pretože sa stotožňujú s rôznymi okolnosťami, ktoré ich obklopujú, a každý má svoju vlastnú Psychologickú Pieseň. Viacej sa o tomto zmieňujem vo svojej knihe Revolučná Psychológia (Revolutionary Psychology)

Napríklad, stretneme niekoho, kto hovorí: "V živote som urobil toto a tamto, bol som bohatý muž, mal som peniaze, ale ukradli mi ich. Bol som podvedený a ten, kto ma podviedol, bol 'ten a ten.'" Toto je jeho Psychologická Pieseň. Potom, roky neskôr ho človek  nájde, ako znovu spieva rovnakú pieseň. Je to jeho Psychologická Pieseň. Po zvyšok svojho života bude s touto udalosťou stotožnený. Ako máme za takýchto okolností zlikvidovať ego? Akým spôsobom? Pretože, čo robíme je to, že namiesto zlikvidovania "ja," ich posilňujeme.

Ak sa stotožníme s bitkou, skončíme, že budeme rozdávať údery. Prichádza mi na um prípad boxera, ktorý  v USA obhajoval titul. Nakoniec všetci diváci skončili, že sa bili medzi sebou. Bolo to šialené, na konci boli všetci boxeri. Pozorujte sami v sebe, čo je identifikácia. Videl som napríklad dámu, ktorá sledovala film, kde všetci herci plakali. Bolo mi jasné, že to hrali, ale táto dáma, ktorá sledovala ten film, skončila tak, že plakala tiež, a veľmi hystericky.

Tu môžete vidieť, čo je identifikácia. Táto úbohá dáma sa stotožnila s filmom. Zožierala sa s pocitom, ako by ona bola tou hrdinkou. Vytvorila nové psychické "ja" a toto nové "ja" jej ukradlo časť vedomia. A tak, ak táto osoba spala, teraz spí ešte viac. Prečo? Kvôli identifikácii! To je jasné.

S ničím sa nikdy nesmieme stotožňovať, či sú to okolnosti alebo nepríjemné udalosti, pretože všetko pominie. Človek musí ťažiť z okolností, aby sa mohol študovať, pozorovať sa:

"Cítite zlosť?" "Cítite žiarlivosť?" "Cítite nenávisť?" "Čo cítite v tomto okamihu?"

Toto je spôsob, ako študovať psychické "ja," vedieť, ako sa nestotožňovať a profitovať z akejkoľvek udalosti.

Nezabudnite, že najhoršie nešťastia, nám ponúkajú najlepšie príležitosti pre seba-objavenie. Keď sa stotožňujeme s nepríjemnými okolnosťami, tak sa dopúšťame chýb a komplikujeme si život.

Každý je plný problémov, pretože sa stotožňuje s udalosťami, v ktorých žije. Ak sa s ničím nebudeme stotožňovať a pamätať si, že "všetko pominie... všetko..." "Táto scéna taktiež pominie," a keď sa s ňou nestotožníme, tak si neskomplikujeme život.

Ľudia sú radi, keď si môžu robiť veci v živote zložitejšími. Ak bolo niekomu tvrdým slovom ublížené, tak násilne reaguje, a týmto sa všetko ešte viac skomplikuje.

Využime nepríjemné okolnosti života pre seba-objavovanie. Týmto spôsobom sa dozvieme, aký máme v sebe typ psychických defektov.

Pozerajme sa na život ako na psychologickú telocvičňu, aby sme mohli objaviť samých seba.

- Prednáška Sebapoznanie od Samaela Aun Weora
- Preložené z anglického originálu: The Knowledge of Oneself